Vodidlo k obnove autenticity: Bussot, Raul

Po príchode do Spojených štátov som začal pracovať pre spoločnosť káblovej televízie. Neskôr som pracoval samostatne ako televízny technik a využíval zručnosti, ktoré som sa naučil na Kube. V roku 1999 som začal pracovať pre telefónnu spoločnosť AT&T.

Na Kube som pracoval v elektronike. Študoval som tam elektroniku a niekoľko rokov pracoval v spoločnosti poskytujúcej technické služby v oblasti výpočtovej techniky. Plat od štátu však nestačil na uživenie rodiny, preto som musel aj súkromne opravovať najrôznejšie elektronické zariadenia.

Keď sme odchádzali, situácia na Kube bola veľmi ťažká. Po rozpade Sovietskeho zväzu prudko poklesli dodávky všetkých druhov tovaru na Kubu a všetkého — oblečenia, potravín a mnohého ďalšieho — bol nedostatok. Základným problémom neboli peniaze, ale neprítomnosť tovaru, a to bol hlavný dôvod nášho odchodu. Podmienky sa trochu zlepšili po tom, čo držba amerických dolárov prestala byť trestná a ľudia žijúci v Spojených štátoch mohli posielať peniaze na Kubu, ale veľmi sa nezmenili. Mladým ľuďom naďalej chýbala budúcnosť a príležitosti a život v represívnom systéme, ktorý ľuďom nedovoľoval rozvíjať sa ako jednotlivci, zostával veľmi ťažký.

Bola to hospodárska aj politická situácia. Ľudia ako ja, ktorí pracovali súkromne a získali prístup k trochu väčšiemu množstvu peňazí alebo tovaru, boli často prenasledovaní a trestaní za takzvané 'nedovolené obohacovanie'. Nedostatok paliva spôsoboval aj časté výpadky elektriny, preto som nemohol opravovať elektronické zariadenia. Bolo mimoriadne ťažké zohnať jedlo, oblečenie a topánky pre mojich dvoch synov. To všetko nás viedlo k rozhodnutiu opustiť ostrov ako rodina.

Najvýnimočnejší bol okamih, keď nás zachránila Pobrežná stráž Spojených štátov. Po piatich dňoch unášania na mori sme konečne cítili, že sme prežili. Akoby mi z pliec spadla veľká ťarcha, a vedel som, že sme naozaj dorazili tam, kam sme podľa svojho presvedčenia potrebovali prísť. Bol to koniec našej dlhej odysey na mori.

Môj život sa po príchode do Spojených štátov jednoznačne zmenil. Naučil som sa po anglicky, zlepšil som si pracovné podmienky a mohol som pracovať pre dobrú spoločnosť. Predovšetkým sme mohli dať deťom dobré vzdelanie, čo bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme prišli do tejto krajiny. Môj život sa citeľne zmenil a výrazne zlepšil.

Považoval som za dobré, že niekto v inej krajine venuje čas sprostredkovaniu takejto skúsenosti. Myslel som si, že by to mohlo byť obzvlášť užitočné, keby sa to dostalo k ľuďom v Severnej Kórei, ktorí trpia v systéme podobnom kubánskemu a možno dúfajú v lepší život a iné spoločenské zriadenie. Tešilo ma to, pretože som si nikdy nepredstavoval, že ľudia vo vyspelej krajine s úplne odlišnou kultúrou sa budú zaujímať o tieto udalosti. Dovtedy som si myslel, že takéto príbehy zaujímajú iba Kubáncov.

Dodal by som si odvahu urobiť to znova. Možnosť prísť do Spojených štátov bola najlepšia vec, ktorá sa mi v živote stala. Povedal by som si, aby som si vopred zistil trochu viac, aby sme to mohli uskutočniť lepším spôsobom. Aj tak by som sa rozhodol rovnako a skúsil to znova. Útek z krajiny, kde ľudia nemajú budúcnosť, je niečo, čo treba urobiť.

Do Spojených štátov sme prišli s dvoma malými deťmi a spočiatku bývali vo veľmi malom dome môjho otca. Neskôr sme si prenajali väčší a pohodlnejší dom, deti začali chodiť do letného tábora a s manželom sme začali pracovať. Večer som absolvovala osemmesačný kurz angličtiny a našla si prácu v škole, kde som študovala. Postupne som sa zlepšovala v angličtine a menila zamestnania, potom som sa po tom, čo deti trochu vyrástli, vrátila na hodiny angličtiny. Následne som dokončila dvojročný odbor rádiológie a začala robiť röntgenové snímky. V nemocnici som sa naučila vykonávať vyšetrenia magnetickou rezonanciou a v čase rozhovoru som v tomto odbore stále pracovala.

Študovala som elektroniku a počítačový hardvér a pracovala v spoločnosti na opravu počítačov. Manžel vyštudoval tú istú školu a pracoval v tej istej spoločnosti; tam sme sa zoznámili, vzali sa a mali dve deti. S rastúcimi rodinnými povinnosťami a záväzkami bol život čoraz ťažší. Náš obytný priestor bol taký malý, že po narodení detí sme museli začať rozširovať dom, aby sme mohli bývať pohodlnejšie.

V roku 1993 bola situácia na Kube veľmi ťažká. Mali sme dve deti vo veku troch a štyroch rokov a život bol čoraz ťažší a zložitejší. Život bol v podstate otázkou prežitia a bolo ťažké mať nejaké túžby alebo plány. Bez ohľadu na to, koľko človek pracoval alebo čo chcel, jeho život úplne závisel od toho, ako bol vtedajší systém nastavený.

Nebola to iba hospodárska potreba. Chceli sme prekonať každodennú trýzeň boja o prežitie, stanoviť si ciele a niečo dosiahnuť. Plánovať tam však bolo takmer nemožné; cítila som sa ako bábka, ktorej hovoria, čo má robiť. Museli sme si vybrať, či zostaneme a budeme žiť ako rastliny, alebo odídeme hľadať lepšiu budúcnosť, v ktorej si budeme môcť robiť vlastné plány a rozhodnutia.

Benzín, ktorý nás mal podľa našich očakávaní dopraviť až do Spojených štátov, sa minul oveľa skôr a zostali sme unášaní prúdom. Očakávali sme príchod asi za štrnásť hodín, ale nevedeli sme, ako blízko alebo ďaleko je pobrežie USA, a mysleli sme si, že sme bližšie ku Kube. Pretože Golfský prúd sťažoval veslovanie, v jednej chvíli sme sa rozhodli vrátiť na Kubu. Naše dve malé deti, ktorým sme sľúbili lepšie miesto, však proti návratu dôrazne protestovali. Odišli sme kvôli nim, preto sme sa kvôli nim rozhodli pokračovať a znova sme sa pohli vpred.

Pre deti sme priniesli tekuté a kondenzované mlieko, čokoládu, konzervu Spam, cukor a vodu. Pripravili sme aj oblečenie, ktoré ich malo chrániť pred slnkom a chladom, vrátane svetrov, búnd s kapucňou a uterákov. Mali sme kompas a podomácky vyrobené záchranné vesty, ako aj tabletky a injekcie pre prípad, že by deťom prišlo na mori zle. Mladšiemu Alexovi bývalo často zle a účinok jeho lieku pominul asi po šiestich hodinách. Neskôr odmietal tabletky, takže som mu musela dať injekciu. Použili sme všetko, čo sme si priniesli, a všetko nám veľmi pomohlo.

Vždy, keď sme zazreli loď, kričali sme 'Máme deti!', aby sme upútali pozornosť. Deti to počuli toľkokrát, že to kričali tiež. Po záchrane si pamätám aj otázku Raula Jr., či tu vypadáva elektrina. Na Kube bola elektrina často vypnutá práve v čase, keď vysielali kreslené filmy, takže ich deti nemohli sledovať. Keď sme vysvetlili, čo tým myslel, záchranári sa usmievali a smiali, pretože v Spojených štátoch sa to takmer nikdy nestávalo.

Najprv ma prekvapilo, že sa to naozaj uskutoční. Potom som pocítila veľkú radosť a obdiv nad tým, že niekoho z úplne inej kultúry zaujíma to, čo sme prežili. Verím, že Severná Kórea trpí podobným útlakom, obmedzeniami a problémami, aké sme zažili my. Zapôsobilo na mňa, že ľuďom z inej kultúry záleží na týchto skutočnostiach a chcú ukázať nielen vlastnú realitu, ale aj realitu iných krajín, ako je tá naša.

Nádej, že svojim deťom môžem dať lepší život, lepšiu budúcnosť a iný život, než aký dovtedy mali.

Povedala by som si, že som to mala urobiť skôr a že by som sa v prípade potreby rozhodla rovnako znova. Nikdy som to neoľutovala. Podarilo sa nám dosiahnuť ciele, ktoré predstavovali naše plány a dôvody odchodu. Keby som to mala urobiť znova, urobila by som to.

Po príchode do Spojených štátov si pamätám sťahovanie do nového domu a dochádzku na základnú a strednú školu. Znova sme sa presťahovali a ja som začal chodiť na umeleckú strednú školu, čo bola veľmi dobrá skúsenosť. Neskôr som študoval na vysokej škole v Brooklyne v New Yorku, kde som spoznal veľa zaujímavých ľudí. Po skončení školy som sa rozhodol prísť do Soulu.

Keď som odišiel z Kuby, mal som iba päť rokov, takže nemám veľa spomienok. Rodičia mi povedali, že som bol pokojné dieťa, ktoré rado sledovalo televíziu a kreslilo. Veľa času som trávil hrou na ulici s kamarátmi, mladším bratom a deťmi zo susedných domov. V tom čase deti na Kube okrem každodenných vecí vo svojom bezprostrednom okolí nemali veľa možností, čo robiť.

Moje spomienky zostali ako niekoľko obrazov či snových scén, nie ako súvislý príbeh. Plť skladali v noci v malej mangrovovej oblasti pri mori, nie na otvorenej vode. Pamätám si tmu a vlhkosť, presúvanie plte k vode, ako sa niekto pošmykol na pláži s pomerne veľkými kameňmi namiesto piesku, pach benzínu a dym z motora, keď sme opúšťali Kubu. Na mori si pamätám, ako pes skočil z plte, a búrku. Plť sa vo vetre a daždi dvíhala a klesala a Francisco ma držal. Priviazali sme sa k plti, aby nikoho nevyhodilo do vody, a prikryli sa plachtou alebo uterákmi. Pamätám si aj chlad tej noci, ale nie celú plavbu.

Vždy som premýšľal o príbehu odchodu mojej rodiny z Kuby, ale nikdy som rodičov priamo nepožiadal, aby mi ho podrobne porozprávali. Zriedka sme o tom hovorili a časom bol každý zaneprázdnenejší a odsťahoval sa ďalej od ostatných, takže príbeh postupne zostal v úzadí. Keď som stretol Kima Hongroka a porozprával mu príbeh svojej rodiny, okamžite ho chcel premeniť na dielo, ktoré by sa dalo ukázať iným. Obaja sme cítili, že ten príbeh stojí za nové vyrozprávanie. Myslel som si, že má bystrý cit pre umenie aj pre podmienky, v ktorých žijú ľudia našej doby. Zapojil som sa ako sprostredkovateľ príbehu. Dúfal som, že dielo nielen predstaví silný príbeh úteku z Kuby, ale dá ľuďom aj príležitosť pozrieť sa na vlastný život.

Vedieť, odkiaľ pochádzam, je v mojom živote veľmi dôležité. Odchod z Kuby s rodinou v piatich rokoch — z miesta, kde bolo málo príležitostí a nádeje — nám dal možnosť vytvoriť si vlastné životy a mne dal niečo výnimočné, čo veľa ľudí nemá: perspektívu a meradlo, podľa ktorého posudzujem všetko, čo robím. Keby rodičia rozhodnutím odísť z Kuby neriskovali naše životy a budúcnosť, nebol by som tu, nerobili by sme túto výstavu a nedosiahol by som to, čo som dosiahol. Preto cítim, že musím ísť ďalej a urobiť viac. Je to dlh, ktorý mám voči sebe aj rodičom.

Prvá vec, ktorú chcem odovzdať, je nádej: nádej, že ľudia v podmienkach podobných Kube či Severnej Kórei možno dokážu odísť, vybudovať si vlastný život v lepších podmienkach a sami sa rozhodovať. Zároveň dúfam, že ľudia v súčasnej spoločnosti, ktorí okrem ťažkostí každodenného života nemuseli čeliť skúške na život a na smrť, využijú môj príbeh na zamyslenie nad vlastným životom. Päť dní na plti pri úteku z komunistickej krajiny bez istoty, či prežijeme alebo zomrieme, zostane s človekom po celý život. Dúfam, že tento príbeh dá nádej ľuďom v podobných podmienkach a pre ostatných sa stane malou príležitosťou zlepšiť si vlastný život.

Viac než rok života v Soule mi dal veľa času pozorovať Kórejčanov. Väčšinu života som strávil v Miami, kde žije početná kubánska komunita. Cítil som, že Kórejčania aj Kubánci majú silný zmysel pre spolupatričnosť a srdečnosť. Priatelia sa k sebe správajú ako bratia či sestry; človeka, ktorého práve spoznali, môžu rýchlo prijať ako člena rodiny; a ľudia sú ochotní ponúknuť to, čo majú, aj neznámemu hosťovi. Obe kultúry a spoločnosti sa líšia, ale vo vzťahoch medzi ľuďmi som videl veľa podobností. V Kórei som spoznal úžasných ľudí a získal vynikajúce skúsenosti. Tak ako odchod z Kuby zmenil môj život, zmenila ho aj skúsenosť v Kórei. Chcem v Kórei zanechať pozitívnu stopu, tak ako Kórea zanechala pozitívnu stopu v mojom živote.

Po príchode do Spojených štátov som mohol mať veci, ktoré som chcel, a nič mi nechýbalo. Zažil som veci, ktoré veľa ľudí nezažije, a žil som veľmi dobrý život.

Podľa toho, čo mi povedali rodičia, bolo ťažké zohnať mnohé základné potreby vrátane oblečenia a jedla. S bratom sme boli veľmi malí a všetky deti chcú v podstate len sledovať kreslené filmy v televízii alebo sa hrať. Väčšinou sme sa hrali vonku a mohli sme robiť iba jednoduché veci, pretože na Kube sme mali veľmi málo možností zábavy.

Na Kubu mám veľmi málo spomienok, ale jedna scéna z plavby na plti mi zostala v pamäti. Tretiu noc nás uprostred mora zastihla silná búrka. Všetko bolo čierne, blesky udierali do mora a osvetľovali okolie. V tej chvíli si pamätám, ako som videl otca — alebo jeho siluetu — stáť na plti. Neviem, aký by bol môj život, keby som vyrastal na Kube. Príchod do Spojených štátov mi dal možnosť študovať to, čo som chcel, a žiť bez obmedzení. Verím, že práve túto príležitosť nám rodičia chceli dať tým, že nás sem priviedli.

Keď sa ma niekto spýta, čo bolo v mojom živote najzaujímavejšie, ako prvá mi napadne naša cesta na plti a to, ako sa vďaka nej zmenil môj život.

Bol som nadšený. Sú ľudia, ktorí venujú pozornosť ťažkým témam, a sú aj ľudia žijúci veľmi ťažké životy pod vojenskými režimami, ako sú tie na Kube a v Severnej Kórei. Dúfal som, že ľudia na celom svete sa dozvedia, čo sa naozaj deje, a že ľudia v týchto krajinách sa možno jedného dňa stretnú s výstavou a získajú nádej opustiť svoj súčasný život a nájsť niečo lepšie.

Kuba je krajina, v ktorej som sa narodil, a koreň mojej národnosti. Formuje mnoho stránok môjho života vrátane pohľadu na mnohé otázky. Príchod z Kuby do Spojených štátov mi dal otvorenejší pohľad než ľuďom, ktorí nemuseli znášať podobné ťažkosti, a verím, že kubánsky pôvod mi dáva možnosť vidieť svet širšie.

Kubu by som rád navštívil kedykoľvek. Stále tam mám rodinu a už som ju navštívil, strávil príjemné chvíle s rodinou a videl Kubu na vlastné oči. Obzvlášť ma zaujala architektúra a autá. Mal som pocit, akoby som sa vrátil v čase do roku 1951, a bolo zaujímavé vidieť, že budovy, architektúra a životné podmienky z päťdesiatych rokov tam stále pretrvávajú. Návšteva je zaujímavá, pretože je to svet veľmi odlišný od toho, v ktorom žijem.

Môj život sa úplne zmenil, akoby sa noc premenila na deň. Na Kube bolo ťažké samostatne sa rozvíjať a oficiálne som musel pracovať pre štát. Pokiaľ si pamätám, každého, kto nepracoval pre štát, mohli podľa takzvaného 'zákona o nebezpečnosti' označiť za nebezpečnú osobu a bez príčiny uväzniť až na štyri roky. V Spojených štátoch som mohol viesť vlastný podnik a žiť bez takéhoto problému.

Veľmi sa nelíšil od života ostatných, ktorí boli na plti. Každé ráno ste sa zobudili s myšlienkou, čo budete v ten deň jesť a ako zohnať jedlo na dnes aj zajtra. Život na Kube bol v podstate hľadaním niečoho na jedenie.

Socialistický systém bol dusivý. Keď som na Kube hľadel do budúcnosti, cítil som, že neexistuje budúcnosť, prítomnosť, nič, pre čo by stálo za to žiť, ani nič, za čo by stálo za to bojovať. Život bol každý deň rovnakým bojom o prežitie.

Na ceste, pri ktorej sme riskovali život, bolo veľa ťažkých chvíľ, ale nikdy som nestratil vnútornú vieru, že dorazíme. Pokiaľ si pamätám, najťažšie bolo obdobie šiestich až ôsmich hodín okolo pondelkového úsvitu, keď sa more rozbúšilo. Vlny boli vysoké približne 8 až 15 stôp. Tu sa to ľahko povie a ľudia si môžu myslieť, že klamem, ale treba to zažiť na plti: pod studeným frontom a v silnom vetre, ktorý som odhadoval asi na 30 uzlov, plť prudko stúpala a klesala.

Je to ako noc a deň. Spojené štáty sú krajinou príležitostí: čím viac sa človek pripravuje, pracuje a snaží, tým väčšiu odmenu jeho úsilie prinesie. V spoločnosti som sa mohol rozvíjať ako človek v mnohých smeroch. Som veľmi šťastný. Hoci som na Kube žil viac rokov, mám pocit, že citové a životné skúsenosti, ktoré som získal a vychutnal si v Spojených štátoch, boli oveľa bohatšie a lepšie.

Plť sme vyrobili zo zavlažovacích rúr. Na vidieku sme získali rúry dlhé približne 15 stôp s priemerom 8 palcov a po dve sme ich na motocykli prevážali do Havany. Rúry sme zvarili a utesnili a plť postavili v tvare katamaránu. Vyrobili sme ju pri mojom dome tak, aby sa dala úplne rozobrať a znova zostaviť, čím sme zabránili úradom zistiť, že sa preváža plť. Rozobratú plť sme odniesli k mangrovom, znova ju zložili, namontovali pod ňu dve bicyklové kolesá a odkotúľali ju k vode.

Dosiahnutie Spojených štátov s Raulovou rodinou bolo mojím tretím pokusom. Pri prvom pokuse ma chytili pri čine a na 72 hodín uväznili, ale zo skúsenosti som sa poučil. Pri druhom ma nechytili, no plť sa začala potápať a musel som sa vrátiť. Pri treťom som využil to, čo som sa naučil, a postavil plť, ktorá sa nepotopí. Bez problémov vydržala každú situáciu a dorazili sme do Spojených štátov.

Okamih záchrany bol najkrajším okamihom na svete, pretože sme nechávali za sebou všetko zlé, nastupovali na loď a vedeli, že od tej chvíle sú naše životy v bezpečí. Vnútorne som veril, že dorazíme, ale keď sa objavili lode pobrežnej stráže, všetky pochybnosti sa konečne skončili.

Prinútilo ma to premýšľať o tom, čo sme zažili pred dvadsiatimi rokmi, spolu so situáciou v Kórei. Kontrast medzi Južnou a Severnou Kóreou som vnímal ako podobný kontrastu medzi Spojenými štátmi a Kubou. Podľa môjho názoru sa Kuba nemohla hospodársky rozvíjať, pretože ju zvnútra blokovala vlastná vláda, a veril som, že niečo podobné sa deje v Severnej Kórei. Považoval som za dobré, aby Kórejčania porovnali oba systémy a zvážili, ktorý z nich môže lepšie rozvíjať ľudský potenciál. Podľa môjho názoru kapitalizmus nie je dokonalý, ale z hľadiska slobody a rozvoja ľudského potenciálu ponúka viac možností než socializmus.

Po dvadsiatich rokoch života tu by som svojmu vtedajšiemu ja povedal: 'Musíš znovu odísť', 'Musíš pokračovať' a 'Musíš doraziť.' Dodal by som si viac odvahy ísť ďalej.

Začiatok bol pomalý, pretože sme sa museli prispôsobiť tunajšiemu životu, ale potom sa všetko začalo dariť. Začínal som v stavebníctve ako tesár, potom som šoféroval nákladné autá a rozvážal zásielky. Presťahovali sme sa do Severnej Karolíny, kde som asi rok a pol pracoval ako technik klimatizácie. Po návrate na Floridu som opäť jazdil na nákladnom aute a po odchode z tejto práce ma prijali ako technika spoločnosti AT&T. V čase rozhovoru som túto prácu stále vykonával.

Od mladosti som vždy chcel nájsť iný život. Na Kube sa žilo pod útlakom a človek nemohol robiť veľa iného, než bez budúcnosti hľadať akýkoľvek možný spôsob obživy. Potom som stretol Jorgeho, ktorý cestoval s nami, a dohodli sme sa, že postavíme plť, ktorá nás privezie sem.

S Jorgem sme postavili asi 80 percent plte a Raul sa k nám pridal v záverečnej fáze. Najprv sme s Jorgem získali rúry zo zavlažovacieho poľa vo vlastníctve štátu a na Jorgeho motocykli ich previezli k nemu domov do Santo Suarez. Takmer celú plť sme postavili na streche Jorgeho domu a po nadviazaní kontaktu s Raulom sme ju dokončili všetci traja.

Jednej noci, keď sme sa už štyri dni unášali na mori, sme na obzore uvideli svetlá a mysleli si, že je to pobrežie, preto sme začali veslovať. Striedali sme sa približne každých pätnásť minút a pokračovali od jednej až tretej hodiny v noci približne do jednej popoludní nasledujúceho dňa. Potom nás našli rybári na člne. Keď sa ich čln približoval, náš pes Rommel skočil do vody, akoby chcel prejsť na druhý čln, ale vrátil sa k plti. Dorazila veľká loď pobrežnej stráže z Miami, po nej loď z West Palm Beach a vrtuľník. Približne 30 míľ od pobrežia sme prestúpili na loď pobrežnej stráže z West Palm Beach, ktorá nás odviezla na imigračný úrad vo West Palm Beach.

Stále sa mi vracajú dve alebo tri spomienky. Keď pes skočil do vody, nevedeli sme, či sa vráti, ale vrátil sa a vytiahli sme ho späť na plť. Pamätám si aj to, že keď sme sa chystali nastúpiť na loď pobrežnej stráže, Raul hodil do mora kompas, ktorý sme získali z vojenského priestoru. Keď sa posádka spýtala, čo hodil, vysvetlili sme, že sme sľúbili hodiť kompas do mora, ak nás tam niekto nájde.

Bol to útlak na Kube a chýbajúca budúcnosť. Takto sa nedalo žiť. Od trinástich alebo štrnástich rokov som stále premýšľal, ako nájsť lepšiu budúcnosť a zabezpečiť rodine lepšie životné podmienky. Veril som, že mnohí Kubánci cítia to isté.

Veľmi ma potešilo, keď som počul, že Raul pripravuje výstavu o našom odchode z Kuby a od Castrovho režimu. Tešilo ma, že sa niekto snaží ukázať svetu, že opustenie systému a útek pred útlakom môžu viesť k lepšiemu životu inde.

Náš útek bol ťažký a Raul s Alejandrom boli ešte malé deti. Napriek tomu, keby som sa mohol vrátiť a niečo povedať, povedal by som, že by sme mali urobiť to isté znova.